WTCC Monza 2013

By Vladimir Maliar
- Tweet
- Pin It
Updated: Srpen 27, 2013

Fakty a údaje

Dĺžka trate: 5 793 m
Počet kôl pretekov: 2×10

Rozdiel medzi štart. a cieľovou čiarou: 309 m
Počet zákrut: 11 (7 vpravo a 4 vľavo)
Šírka trate: 10 až 12 m
Dĺžka cieľovej roviny: 1194,4 m

Traťový rekord: 1:57.915 – Gabriele Tarquini/Seat Leon(2012)
Prvá GP: 2005 – víťaz Dirk Muller (GER) – BMW
Počet GP: 8

Jazda na plný plyn: 73 %
Sekcia trate s jazdou na plný plyn: 1 320 m

Opotrebenie pneumatík: nízke
Opotrebenie bŕzd: stredné
Úroveň priľnavosti: veľmi nízka

História

História okruhu v Monze sa začala písať po skončení prvej svetovej vojny, keď sa automobilový priemysel rozvíjal a zotavoval. Stavebné práce sa začali vo februári roku 1922. Základný kameň okruhu položili pretekári Vincenzo Lancia a Felice Nazzaro. Už od dva dni neskôr ale miestni konzervatívci výstavbu prerušili a pokračovalo sa v nej až v máji. Prácu tu vtedy našlo 3500 robotníkov, ktorí pracovali s obrovským nadšením. V tom čase totiž existovali len dva permanentné pretekárske okruhy – britský Brooklands a americký Indianapolis. Monza s dĺžkou 6,25 kilometra sa stala tretím v poradí. Bola dokončená za 110 dní odo dňa začatia výstavby. Prvé preteky sa v Monze uskutočnili už v septembri 1922 a historicky prvým víťazom sa stal Pietro Bordino na Fiate 804. O týždeň neskôr sa tu uskutočnila prvá Veľká cena Talianska. 150 tisíc divákov sledovalo ďalší triumf Bordina. Odvtedy je druhý septembrový víkend považovaný za víkend Monzy. Po premiérovej Grand Prix bola trať na niektorých miestach prebudovaná, ale základný charakter zostal prakticky nezmenený. Výrazným prvkom trate bol vysokorýchlostný klopený úsek, ktorý bol ale využívaný len niekoľko rokov. V roku 1955 ho totiž piloti začali bojkotovať z obáv o bezpečnosť. Monza bola vždy vysokorýchlostným okruhom a výstavba dodatočných šikán ho mala spomaliť.
Až do tragickej udalosti v Le Mans v roku 1955 bola práve Monza dejiskom najväčších tragédií. V roku 1928 narazil Emilio Materassi so svojim Talbotom v oblasti oproti boxom. Počas tejto nehody prišiel o život on a 27 divákov. Neuplynulo ani päť rokov a došlo k ďalšiemu tragickému víkendu, počas ktorého na trati zomreli až traja pretekári. Giuseppe Campari, jeho chránenec Baconin Borzacchini a poľský aristokrat Stanislav Czaykowski. V roku 1955 zahynul v Monze počas testov pre Ferrari jeden z najslávnejších pilotov histórie Alberto Ascari, ktorého meno v súčasnosti nesie jedna zo zákrut. V roku 1961 po kolízii s Jimom Clarkom zahynul Wolfgang von Trips, pričom okrem neho prišlo o život i 13 divákov. Počas svojej bohatej histórie si Monza vyžiadala niekoľko obetí, no na druhej strane často ponúkla úžasné súboje a nezabudnuteľné víťazstvá.

Preteky v roku 1925

Johnny Herbert s monopostom Stewart testoval v roku 1999 na Monze.
Premiérovú Veľkú cenu v roku 1950 vyhral Giuseppe Farina s Alfou Romeo. O desať rokov neskôr sa tu diváci stali svedkami prvého amerického víťazstva v šampionáte F1. Na najvyšší stupienok sa vtedy postavil Phil Hill na monoposte Ferrari a bolo to zároveň posledné víťazstvo monopostu s motorom umiestneným vpredu. O 11 rokov neskôr zase vyhral poslednú Veľkú cenu monopost s pohonom všetkých kolies, ktorý pilotoval Emerson Fittipaldi. Kuriózna situácia sa však v Monze stala v roku 1956. Peter Collins mal vtedy veľkú šancu na zisk majstrovského titulu. Pätnásť kôl pred koncom ale zamieril so svojim monopostom na bežnú zastávku do boxov a počas nej vystúpil z auta. Jeho miesto v kokpite zaujal líder tímu Juan Manuel Fangio, ktorý tak získal titul. Collins vtedy povedal, že jeho šanca príde inokedy. V roku 1970 sa v Monze udiala tragédia, počas kvalifikácie prišiel o život Jochen Rindt. Za volantom Lotusu bol vtedy Jochen na ceste za majstrovským titulom, ale v zákrute Parabolica mu zlyhali brzdy a počas prevozu do nemocnice zahynul. V sezóne 1971 boli diváci svedkami jedného z najdramatickejších záverov v histórii Formule 1. Cieľovú pásku preťali takmer naraz až piati jazdci. Z víťazstva sa napokon tešil o 0,01 sekundy Peter Gethin. Druhý bol Ronnie Peterson. Táto Grand Prix bola zároveň najrýchlejšou v histórii, pričom priemerná rýchlosť Gethina bola rekordných 242,615 km/h. Po týchto pretekoch vystavali v Monze šikany, ktoré podobu pretekania svojim spôsobom zmenili. Trať bola považovaná za bezpečnejšiu.
V roku 1978 sa ale stala osudnou pre Ronnieho Petersona, ktorý v rokoch 1973, 1974 a 1976 na Monze kraľoval. Nanešťastie, okruh ktorý mu priniesol slávu sa mu stal i osudným. Zahynul totiž hneď po štarte, keď sa pred prvou šikanou dostal do kolízie s ďalším monopostom. Svojím zraneniam na druhý deň podľahol.
Sezóna 1988 sa zapísala hlavne do sŕdc fanúšikov tímu McLaren. Obaja jazdci doslova okupovali popredné priečky a podľa slov ostatných jazdili v úplne inom svete. Jedinú porážku v sezóne utrpel tím z Wokingu práve v Monze. Preteky sa vtedy uskutočnili len pár týždňov po smrti Enza Ferrariho a Ayrton Senna sa o víťazstvo pripravil niekoľko kôl pred koncom. Brazílčan sa snažil predbehnúť o kolo Jeana-Louisa Schlessera z Williamsu, ale po kontakte s Francúzom sa ocitol v štrkovej zóne. To využili piloti tímu Ferrari Gerhard Berger a Michele Alboreto.
Dosiaľ posledná tragédia v novodobej histórii šampionátu sa v Monze udiala v roku 2000. V prvom kole havarovalo viacero áut a jedno z kolies nekontrolovane vyletelo z trate, pričom zasiahlo traťového maršála Paola Ghislimbertiho, ktorý tento zásah neprežil. V pretekoch napokon zvíťazil Michael Schumacher. Pamätné je jeho emotívne vystúpenie na popretekovej tlačovej konferencii. Napriek tomu, že týmto triumfom vyrovnal počet víťazstiev Ayrtona Sennu, smútok zo smrti maršála mu nedovolil oslavovať.
Od roku 1950 sa Veľká cena Talianska konala vždy na okruhu v Monze. Výnimkou bol len rok 1980, keď sa toto podujatie usporiadalo v Imole.

J-V