F1 Taliansko 2013/14

By Vladimir Maliar
- Tweet
- Pin It
Updated: Leden 28, 2014

Charakteristika trate:

Taliani nazývajú svoj okruh „La Pista Magica“, čo v preklade znamená magická trať. Tento chrám rýchlosti sa nachádza v krásnom prostredí lesov a z jedného miesta sa dokonca naskytá výhľad na Alpy.
Kráľovský park v Monze hostí veľké motoristické podujatia už od 3. septembra 1922. V tom roku sa tu Milánsky automobilový klub pri príležitosti 25. výročia svojej činnosti rozhodol vybudovať pretekársku trať, ktorá by slúžila motoristickým športovým akciám a testom dynamicky sa rozvíjajúceho automobilového priemyslu, sídliaceho v neďalekom Miláne. Niekoľkým verziám dráh dominoval ovál tvorený dvomi klopenými zákrutami s polomerom 320 metrov a dvoma rovinkami s dĺžkou 1,07 kilometra. Postupne, ako stúpal výkon automobilov, padali rýchlostné rekordy. Neuplynuli ani tri roky a v úsekoch s klopenými zákrutami sa jazdilo rýchlosťou prevyšujúcou 200 km/h. V roku 1929 bola prekonaná táto hranica nielen ako maximálna, ale tiež ako priemerná rýchlosť na celom ovále.
Nová éra okruhu sa začala v roku 1950. V Grand Prix Talianska, ktorá je od počiatku bez prerušenia súčasťou majstrovstiev sveta Formule 1 zvíťazil Giuseppe Farina na Alfe Romeo. Bez tradičných klopených zákrut sa talianska Veľká cena musela zaobísť od roku 1970. Trať sa tým spomalila a súčasne skrátila na 5,75 kilometra. Rýchla zákruta Parabolica dostala väčšiu únikovú zónu. O dva roky neskôr sa o ďalšie spomalenie postarali nové šikany pred zákrutami Grande a Ascari. Priemerné rýchlosti sa v tej dobe pohybovali pri hranici 215 km/h. Podobné úpravy znižovali absolútne rýchlosti i v ďalších rokoch.
Od 80. rokov minulého storočia sa okruh priebežne modernizuje dodnes. Prvý prišiel na rad paddock a zastrešenie tribúny v zákrute Lesmo. Pôvodná tribúna sa zrútila v zime pod náporom napadaného snehu. Vďaka novovybudovaným boxom, veľkorysému lekárskemu zabezpečeniu a centru pre novinárov sa z Monzy stal najmodernejší motoristický stánok tej doby. V nasledujúcej dekáde bola trať znovu upravená podľa nových bezpečnostných požiadaviek FIA, zvýšila sa kapacita diváckych tribún. Rozšírila sa z 45 na 51 tisíc a okrem toho sa súčasťou lekárskeho centra stala pristávacia plocha pre helikoptéru. Posledná zásadná stavebná úprava prebehla v roku 2002. Znovu boli vybudované budovy v paddoku a garáže. Tradičné pódium bolo strhnuté a znovu postavené, zväčšil sa jazdecký tábor a zázemie pre divákov.
Pri Veľkej cene Talianska sa na monopostoch používa nastavenie aerodynamických prvkov na veľmi nízky odpor vzduchu, keďže okruh je vlastne zložený zo samých roviniek. Až 73 % okruhu sa jazdí s plynovým pedálom na podlahe, no pri vjazde do ostrých zákrut si svoje odnesú aj brzdy. V ére desaťvalcových motorov nebol problém na konci roviniek dosahovať rýchlosť aj 340 km/h.

Jedno kolo na okruhu:

Na dlhej rovinke sa naberá už od začiatku rýchlosť je dostatočne dlhá a na jej konci sa z rýchlosti 340 km/h tvrdo brzdí pred úsekomRettifilo. Táto šikana sa jazdí na prvom rýchlostnom stupni rýchlosťou 90 a vo výjazde 70 km/h. Odtiaľ sa akceleruje k zákrute Curva Grande. Do nej sa vchádza na piatom stupni a pri prejazde sa preraďuje na šiesty. Zrýchľuje sa teda z 270 km/h na 320 km/h. Rýchlosťou 330 km/h sa jazdci blížia k druhej šikane Roggia. Jazdia ju na druhom stupni rýchlosťou 100 km/h. V jej druhej časti piloti zrýchľujú na 115 km/h. Po šikane Roggia nasleduje krátka rovinka, kde sa ďalej akceleruje na 260 km/h. Nasleduje prvá zo zákrut Lesmo. Tá sa jazdí na treťom rýchlostnom stupni rýchlosťou 165 km/h. Po výjazde jazdci preraďujú na štvorku a zrýchľujú na 260 km/h. Nasleduje pribrzdenie pred druhou zákrutou Lesmo. Ďalšia dlhá rovinka privádza pretekárov k šikane Ascari. Z rýchlosti 330 km/h brzdia a podraďujú na tretí stupeň. Opäť nasleduje rovinka, ktorá je pomerne dlhá a zakončuje ju zákruta Parabolica. Pred vstupom do tejto zákruty sa spomaľuje z rýchlosti 330 km/h na 160 km/h. Veľmi dôležitý je čistý výjazd z Paraboliky, pretože za ňou nasleduje cieľová rovinka.

Fakty a údaje:

Dĺžka trate: 5 793 m
Počet kôl pretekov: 27
Dĺžka pretekov: 156,411 km

Rozdiel medzi štart. a cieľovou čiarou: 309 m
Počet zákrut: 11 (7 vpravo a 4 vľavo)
Šírka trate: 10 až 12 m
Dĺžka cieľovej roviny: 1194,4 m

Traťový rekord: 1:21,046 (257,320 km/h) – Rubens Barrichello/Ferrari (2004)
Najrýchlejšie kolo kvalifikácie: 1:20,089 (260,396 km/h) – Rubens Barrichello/Ferrari (2004)
Maximálna rýchlosť: 340 km/h
Prvá GP: 1922 (víťaz Pietro Bordino (ITA) – Fiat 804)
Počet GP: 75

Jazda na plný plyn: 73 %
Sekcia trate s jazdou na plný plyn: 1 320 m
Počet preradení rýchlostných stupňov: 22 / kolo

Opotrebenie pneumatík: nízke
Opotrebenie bŕzd: stredné
Úroveň priľnavosti: veľmi nízka

Kapacita tribún: 115 000

História:

História okruhu v Monze sa začala písať po skončení prvej svetovej vojny, keď sa automobilový priemysel rozvíjal a zotavoval. Stavebné práce sa začali vo februári roku 1922. Základný kameň okruhu položili pretekári Vincenzo Lancia a Felice Nazzaro. Už od dva dni neskôr ale miestni konzervatívci výstavbu prerušili a pokračovalo sa v nej až v máji. Prácu tu vtedy našlo 3500 robotníkov, ktorí pracovali s obrovským nadšením. V tom čase totiž existovali len dva permanentné pretekárske okruhy – britský Brooklands a americký Indianapolis. Monza s dĺžkou 6,25 kilometra sa stala tretím v poradí. Bola dokončená za 110 dní odo dňa začatia výstavby. Prvé preteky sa v Monze uskutočnili už v septembri 1922 a historicky prvým víťazom sa stal Pietro Bordino na Fiate 804. O týždeň neskôr sa tu uskutočnila prvá Veľká cena Talianska. 150 tisíc divákov sledovalo ďalší triumf Bordina. Odvtedy je druhý septembrový víkend považovaný za víkend Monzy. Po premiérovej Grand Prix bola trať na niektorých miestach prebudovaná, ale základný charakter zostal prakticky nezmenený. Výrazným prvkom trate bol vysokorýchlostný klopený úsek, ktorý bol ale využívaný len niekoľko rokov. V roku 1955 ho totiž piloti začali bojkotovať z obáv o bezpečnosť. Monza bola vždy vysokorýchlostným okruhom a výstavba dodatočných šikán ho mala spomaliť.
Až do tragickej udalosti v Le Mans v roku 1955 bola práve Monza dejiskom najväčších tragédií. V roku 1928 narazil Emilio Materassi so svojim Talbotom v oblasti oproti boxom. Počas tejto nehody prišiel o život on a 27 divákov. Neuplynulo ani päť rokov a došlo k ďalšiemu tragickému víkendu, počas ktorého na trati zomreli až traja pretekári. Giuseppe Campari, jeho chránenec Baconin Borzacchini a poľský aristokrat Stanislav Czaykowski. V roku 1955 zahynul v Monze počas testov pre Ferrari jeden z najslávnejších pilotov histórie Alberto Ascari, ktorého meno v súčasnosti nesie jedna zo zákrut. V roku 1961 po kolízii s Jimom Clarkom zahynul Wolfgang von Trips, pričom okrem neho prišlo o život i 13 divákov. Počas svojej bohatej histórie si Monza vyžiadala niekoľko obetí, no na druhej strane často ponúkla úžasné súboje a nezabudnuteľné víťazstvá.

J-V